Tento článok nebude o zbytočnej polemike, kto a kde robí chybu pri riešení imigračnej krízy. Nesnažím sa tu navrhovať “zaručene najlepšie” riešenia a nebudem opisovať svoj názor na imigrantov. Dnes to robí každý. O imigrantoch sa diskutuje takmer všade, v domácnostiach, v zamestnaní, v cirkvi, na ulici, v krčme, na štadiónoch, snáď iba v školách je zakázané šíriť názory, ktoré nie sú v súlade s “morálnymi” hodnotami Európy. Ľuďom sa o imigrantoch pomaly aj sníva. Červík v hlave, ktorý i keď si to neuvedomujeme, začína komplikovať naše životy. Čím viac sa totiž budeme zaoberať touto témou iba v hlave, tým menej sa sústredíme na podstatné veci, na rodinu, zamestnanie. Mňa osobne už táto téma psychicky vyčerpáva, aj preto som sa rozhodol napísať tento článok a takto si vyventilovať všetky pocity a myšlienky.
Kríza trvá už niekoľko mesiacov, ale žiadne skutočné fungujúce riešenia neprichádzajú. Akoby politici zámerne oblbovali ľudí a naťahovali problém do nekonečna. Na Slovensku je politická debata úplne o ničom. Všetci politici sú proti kvótam, no aj tak sa navzájom kritizujú. Jeden straší a bije sa do hrude ako ochráni Slovensko pred teroristickou hrozbou, druhý vedie sladké pseudohumánne reči, ktoré vyvolávajú dojem, akoby svoj vlastný domov už mal pripravený na záchranu utečencov. Bežných ľudí napĺňa to vzrušenie, donekonečna diskutujú, polemizujú, čo médiá využívajú v svoj prospech. Politici a byrokrati sa tvária, ako fantasticky dokážu navrhovať tie najlepšie riešenia. Na Slovensku v politike akoby platil princíp nezlučiteľnosti názorov. Opozícia musí mať vždy opačný názor a nejaký ten “zlepšovák” navyše, ako má vládnuca strana. A platí to aj naopak.
Akokoľvek veľa sa o kríze s imigrantmi hovorí, za prázdnymi rečami európskych politikov nevidím žiadne skutky, výnimkou je Maďarsko. Namiesto toho, aby sa pustili do skutočných činov, ktoré budú začiatkom konca imigračnej krízy, riešia dookola kvóty, percentuálne štatistiky mužov medzi migrantmi, alebo podiel ekonomických migrantov, kritizujú sa navzájom a stavajú sa do pozície neomylných polobohov.
Krajiny prvého kontaktu imigrantov, teda Grécko a Taliansko neurobili nič, pasívne prijímajú utečencov a púšťajú ich ďalej do Európy. Nemecko a západná Európa jeden deň víta všetkých migrantov a dookola opakuje mantru o humánnej Európe, druhý deň zatvára hranice. Východný blok únie donekonečna odmieta kvóty. Ale kde sú skutky, ktoré ochránia Európu, ich národy a zároveň ochránia aj skutočných utečencov a nie haldu špekulantov?
Maďarsko ako jediné, ktoré namiesto siahodlhého filozofovania, nekonečných debát a sľubov, urobilo rozhodné kroky k záchrane Európy. Zároveň neodmietajú reálnych utečencov, ale striktne trvajú na dodržiavaní pravidiel a zákonov, ako vlastných, tak aj európskych. Maďari sa prihlásili k činom, a to i napriek tvrdej kritike EÚ. K maďarskej migračnej politike ešte toľko, že aj napriek ich rozhodnutiam (stavba plotu, prijatie nových zákonov, zodpovedný manažment migračného toku), niektorým Maďarom ani to nestačí, dokonca isté verejné médium kritizuje Orbána za jeho chýbajúcu osobnú agilitu priamo v krízových miestach, v táboroch, na hraniciach, alebo až v Turecku. Tieto médiá zašli až priďaleko a pridali sa k tým v Európe, ktorí majú iba plno rečí.
Otázkou ostáva, či to, čo robí dnes Maďarsko, bude stačiť. Ak totiž politici nenájdu spoločnú reč, ak sa nespoja a neurobia prvé kroky na záchranu Európy, potom Orbánova snaha bude márna a Európa sa utopí v prázdnych rečiach a vzájomnej kritike. Môže to znamenať začiatok konca dnešnej Európy, takej ako ju poznáme a ako je pre nás dnes ešte šťastným domovom.
Preto moja výzva k európskym politikom znie: “Prestaňte prosím rozprávať a začnite čo najskôr spoločne a zodpovedne riešiť migračnú krízu ozajstnými skutkami! Občania Európy potrebujú činy a nie mediálnu bublinu”.