Inšpirujúc sa kritikou na Slovensko, ktoré vraj nie je dostatočne solidárne a malo by pomáhať viac chudobnejším štátom som napísal dva príbehy. Prvý príbeh je vymyslený a druhý je reálny.
Ako úbohý Fero potreboval moju pomoc (fikcia).
Minule prišiel za mnou Fero a že či by som mu nepomohol. Deťom nevie kúpiť topánky, sotva majú na chleba. Vraj predsa len mám celkom dobre platenú robotu, keď robím v tom parku za pásom a pritom mám príplatky aj za nočné. Rád sa sťažuje a počas rozhovoru mu vôbec nevadí, že dym z jeho cigarety ide priamo do mojich očí. Ale čo už, je to chudák a treba mu pomôcť. Opýtal som sa ho: „A koľko by si potreboval?”, “Aspoň stovečku. Ak by sa dalo”, odpovedá. Začínam v hlave počítať, či mi to z platu vychádza po odrátaní hypotéky a režijných nákladov celej našej rodiny. Na dovolenke sme už síce 5 rokov neboli, ale to nevadí. Prepočítal som si to a vyšlo mi, že to bude síce s odretými ušami, ale pomôžem mu. Na druhý deň som vybral stovku z banky a oznámil som Ferovi dobrú správu. V telefóne som ho veľmi zle počul, lebo v krčme v ktorej sedel bol hluk. Či by som mu nedoniesol peniaze k nemu domov, večer o deviatej už bude doma. Hm, vlastne prečo nie, veď tie jeho deti predsa nemôžem nechať v štichu. Peniaze som mu priniesol ako sme sa dohodli. Mal trochu vypité, ale veľmi sa mi poďakoval, že som pomohol jeho deťom. Sľúbil mi, že dlh mi vráti aj s úrokom, keď dostane dávky. Potľapkal som ho po pleci: “Úrok nerieš! A od toho sme kámoši, aby sme si pomáhali, no nie?”
O mesiac ma znova navštívil a začal sa mi sťažovať, že nevie ani elektriku zaplatiť, nemá na drevo na zimu. A že teraz mi tie peniaze nevie vrátiť a či by som mu nepožičal ešte padíka. Fero je na tom naozaj zle, veď jeho deti za to nemôžu, že má ich otec taký ťažký osud. Päťdesiat eur ma predsa nezabije. Utiahneme doma trochu opasky, ale rozhodol som sa Ferovi pomôcť.
Na druhý deň som stretol suseda a opýtal sa ma ako sa mám. “Ak by bolo lepšie, tak to nevydržím”, odpovedám s ironickým podtónom a s úsmevom na tvári. Včera vraj stretol Fera a sťažoval sa mu, že nemá peniaze. Sused má podobný názor na Fera ako ja, že je to chudák, ktorému treba pomôcť. A že, aby som bol k nemu solidárny, lebo ja sa mám dobre a mal by som mu pomáhať viac. “Ale veď pred mesiacom som mu dal stovku a včera päťdesiat eur”, ohradil som sa. On na to, že čo je to päťdesiat eur, veď to Fero minie za deň. Zamyslel som sa a uvedomil som si akú pravdu mi sused povedal. On s Ferom nie je až taký veľký kamarát, takže asi preto ešte Ferovi nepomohol. Ale veď to je úplne pochopiteľné.
Večer keď som si ľahol, nevedel som zaspať. Rozmýšľal som o tom, ako Ferovi pomôcť dnes, zajtra a vlastne vždy, keď to bude potrebovať. Áno, má nešťastný osud, musím mu pomôcť. V najhoršom prípade si vezmem ďalšiu pôžičku. Fero je dobrý chlap, určite mi tie peniaze raz vráti. Moje dve deti nie sú na tom tak zle ako tie jeho štyri. Áno som odhodlaný pomôcť Ferovi, vždy keď to bude potrebovať a vezmem si aj úver, aby sa mal on aj jeho deti lepšie.
Bezdomovec bez perspektívy (realita).
Na veľkom parkovisku jedného obchodného domu pravidelne stretávam jedného bezdomovca. Je to cigáň, kripel, má vykrivené nohy. Chodí síce bez barlí, ale veľmi ťažkopádne. Tie barle by mu asi ani žiadny lekár nepredpísal, ktovie či má vôbec zdravotnú poistku. Najskôr nie. Šaty si zháňa buď na ulici, alebo ich dostáva od súcitných ľudí. Zakaždým, keď ho vidím, tlačia sa mi slzy do očí. Nie je to neprispôsobivý asociál, nie je zlodej, vrah, násilník ani kriminálnik. Je to úbohý, opustený človek, ktorý nemá brata, nemá priateľa, nemá strechu nad hlavou, nemá najmenšiu nádej, že zajtra sa bude mať o zrnko maku lepšie. Má iba jedinú túžbu, jediný cieľ. Dožiť sa zajtrajšieho dňa. Tento človek nikdy, ale vážne nikdy nenatrčil ruku. Vídavam ho roky, pravdupovediac, neviem či má vôbec pri sebe klobúk, do ktorého by mu ľudia mohli prispieť. Je to človek, ktorý naozaj potrebuje našu pomoc. Keď ho vidím na “svojom” mieste, pokúšam sa mu ponúknuť z nákupu aspoň nejaký rožok, paštétu, alebo banán. Keď mu podám čokoľvek, slušne kývne hlavou a milo sa poďakuje.
Pýtam sa: kde sú organizácie ktoré vyzývajú k ľudskosti a k dodržiavaniu ľudských práv? Hm, asi iba pri imigrantoch, ktorý zaplatili tisíce eur, aby sa mohli dostať do Nemecka za vidinou lepšieho života, odmietali registráciu, narobili za sebou spúšť, vyhadzovali jedlo, protestovali za vyššie dávky, búrali ploty, prehadzovali svoje malé deti cez ostnatý plot, hádzali kamene do policajtov, vyhrážali sa podrezávaním a samozrejme veľkým “V” na prstoch a širokým úsmevom do kamery naznačovali svoje víťazstvo. Nad kým? Nad Európou? Nie nad slušnými občanmi Európy, ktorí si nezaslúžia, aby žili v strachu, aby im niekto robil neporiadok na dvore a aby znášali život diktovaný farizejskými, pseudohumánnymi a pseudosolidárnymi politikmi. Ľúto mi je iba tých pár žien a detí, ktoré využívajú ako živé štíty a ktorými citovo vydierajú celú Európu.
Trochu som odbočil, i keď to bolo v kontexte s témou solidarita. Dnes v parlamente zazneli kritické hlasy o málo solidárnom Slovensku. Podľa niektorých našich politikov, Slovensko by malo viac pomáhať rozvojovým krajinám. Solidaritu však samozrejme musíme chápať v širšom, globálnom kontexte. Nesmieme si zamieňať solidaritu k chudobnejším krajinám s osudmi ľudí žijúcich na pokraji biedy na Slovensku. Tí samozrejme solidaritu nepotrebujú. Ani mladé rodiny, ktoré si vezmú hypotéku a pôžičky, odkladajú rodičovstvo, pokiaľ sa aspoň trošku finančne nepozbierajú. Nemusíme brať ohľad ani na dôchodcov s nedôstojnými dôchodkami. A už vôbec nie na tých bezdomovcov, ktorí si osud nevybrali. Nemusíme brať ohľad na väčšinu občanov, ktorí tvrdo pracujú a ktorých dane sa strácajú v čiernej diere štátnej pokladnice.
Verejný dlh Slovenska rastie závratným tempom. Politici zadlžujú štát na úkor svojich občanov. A z toho dlhu, z dlhu, ktorý budeme splácať my všetci do jedného, z tohto dlhu vyčleníme peniaze na pomoc zaostalým štátom, budeme sa hrať na grandov a budeme viac a viac a ešte viac pomáhať. Pričom, vôbec nie je isté, že tá pomoc Slovenska sa dostane naozaj tam, kam má.
Ale viete čo, nevadí. Hrajme sa naďalej na solidárnych a humánnych. Ale tí, ktorí tak robia sa nakoniec aj tak nevykúpia zo svojich zločinov. Vivat solidarita na spôsob “globálnej demokracie“.